Umelecký fotograf Rastislav Bero sa vo svojej štvrtej knihe so zvedavosťou malého dieťaťa ponoril do nekonečných podôb dreva, ktoré podnecujú fantáziu a vyvolávajú predstavy bájnych i reálnych bytostí a situácií. Básnik, esejista, spisovateľ, hudobník Daniel Hevier sa nechal inšpirovať obrazovými podobami dreva a svoje predstavy vyjadril v poetických miniatúrach. Obaja nám tak sprostredkovali pohľad na veci, ktoré v zhone života akosi nevidíme. Kniha zaujme obdivovateľov krásy prírody i múdreho slova.
Výber z textov Daniela Heviera.
„Dnes už nemusím a nechcem vydávať knihu básní každý rok. Priznám sa, nemám rád bilancujúce úseky, no zhodou okolností to vyšlo tak, že som minulý rok preletel štyridsiatkou a znovu som pocítil potrebu napísať knihu básní v prvom rade pre seba a potom pre tých pár ľudí, ktorí na Slovensku ešte básničky čítajú. Preto som sa možno nevyhol sebapohľadu svojimi i cudzími očami… Názov je výsostne metaforický a vôbec sa netýka reklamy ako takej, ktorú, nakoniec, pri vydávaní knižiek aj ja potrebujem. Ide o pocit z doby, v ktorej sa všetko medializuje. Viem si predstaviť, že aj eventuálny koniec sveta by mohol byť predmetom reklamnej kampane. Ja tento svet neodsudzujem, i on môže mať svoju kultúru a podiel na humanizácii sveta. Len neviem, či je to znak vývoja alebo degenerácie. Preto som napísal niekoľko polemických básní, aby som si ozrejmil, ako to vlastne je.“ (Daniel Hevier v rozhovore pre denník SME, 24. 10. 1996)
Výber z poézie Daniela Heviera.
Satirické verše Daniela Heviera. Vyšli v roku 1990 v náklade 4500 kusov. Ilustroval Svetozár Mydlo.
„Nie je nijakým prekvapením, že Daniel Hevier prichádza so satirou. Celá jeho doterajšia tvorba pre dospelých aj pre deti má totiž všetkých potrebných päť p, ktoré umožňujú básnikovi suverénne zahrať aj na satirickom ihrisku: poéziu, postreh, pikantnú príchuť, presnú paľbu, prekvapujúce pointy. Hevier sa zaujíma o človeka ako občana, manžela a rodiča, o človeka – tvorivú individualitu. A práve z tohto zrazenia sa človeka so svojím okolím i so sebou doluje Daniel Hevier humorné bum (nie boom!), aby nám umožnil v zdraví prežiť psí tridsiatok aj psie chvíle. Hevierovské nápady – slovné aj metaforické – sú pôvabné a potešia každého vnímavého čitateľa.“ Tomáš Janovic (text na obálke)
Kniha poézie Daniela Heviera. Vyšla v roku 1988. Zbierka prináša poéziu naplnenú súčasnými reáliami a problémami, usilujúcu sa pravdivo mapovať zvolený priestor, pričom kriticky odstup sa tu spája s civilne vyjadrenou láskou v intenciách veršov z peknej básne o Bratislave.“ (text na obálke)
Básnická zbierka Daniela Heviera Muž hľadá more(1984) je poetickou kompozíciou o ceste muža, ktorý hľadá svoje miesto v živote najmä spoznávaním seba samého.“ (text na obálke)
„Zbierka básní a krátky próz Elektrónkový klaun (1983) naznačuje svoju tematiku už názvom. Elektrónkový klaun symbolizuje človeka, ktorý v dobe automatizácie, elektronizácie sa odcudzil od prírody, je akoby riadený gombičkami, počítačom, žije v neustálom strese a zhone. Kniha sa skladá zo štyroch časti: Dieťa sa hrá nad dierou hada, Remeslo žiť, Spi, moje tigre chodia okolo a Počítač Hamlet.“ (Slovenská literatúra po roku 1945)
„Po vydaní dvoch zbierok v Smene som dal rukopis básní do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Bolo to na niekoľkokrát, raz mi rukopis vrátili, potom som ho zasa ja stiahol. Jeden rukopis mal asi 200 strán a volal sa Básňovidec a boli v ňom hádam štyri zbierky. Nakoniec sa stal zodpovedným redaktorom Ján Šimonovič a ja som pripravil útlu, tenkú verziu s názvom Vták pije z koľaje. Žiaľ, v tej dobe zmenili grafickú úpravu edície Nová poézia, ktorú Valér Mikula nazval, že vydavateľstvo dlho hľadalo optimálny spôsob, ako znechutiť poéziu čitateľovi, až vymyslelo tento ohyzdný dizajn. Viac ako dizajn ma trápilo, že som neskoro poslal korektúry, ktoré podstatne korigovali básne, takže ich už neakceptovali. Ale napriek tomu, že niektoré básne som dlho nemohol vidieť, s niekoľkými básničkami, najmä tými krátkymi, minimalistickými, som dodnes uzrozumený.“ Daniel Hevier
„Keď bol môj debut Motýlí kolotoč zbierkou v pravom zmysle slova, t.j. pozbieraním básní napísaných v šťastných chvíľach improvizácie a skúšania slovného materiálu, knižku S otcom v záhrade som už vedome písal ako knihu poézie. Je v nej silný racionalistický prvok, čo mi neskôr vyčítala aj kritika. Pamätám si, ako som domov nosil encyklopédie a čerpal z nich výrazivo, ktorým som obohacoval chudobný slovník slovenskej lyriky. Takto vznikla napríklad báseň Štúdium vína. Do zbierky som vpustil široký, epický verš, z básní-obrázkov sa stali básne-príbehy. Pokúsil som sa vniesť do textu rytmus chôdze (v básni Roháče to bol autentický rytmus kráčajúceho po horninách týchto vrchov). Kritik napísal, že som poeta natus, ale že chcem byť aj poetom doctus. V druhej zbierke sa tento rozpor zdal byť vyhrotený a v jednom básnikovi ťažko realizovateľný, ale neskoršie moje knihy tento hrot otupili. A tento prístup po rokoch vyplával v tkanive prózy Knihy, ktorá sa stane. Záľuba v enumerácií faktov, javov, udalostí a skutočností mala základ v Záhrade.“ Daniel Hevier