„Dnes už nemusím a nechcem vydávať knihu básní každý rok. Priznám sa, nemám rád bilancujúce úseky, no zhodou okolností to vyšlo tak, že som minulý rok preletel štyridsiatkou a znovu som pocítil potrebu napísať knihu básní v prvom rade pre seba a potom pre tých pár ľudí, ktorí na Slovensku ešte básničky čítajú. Preto som sa možno nevyhol sebapohľadu svojimi i cudzími očami… Názov je výsostne metaforický a vôbec sa netýka reklamy ako takej, ktorú, nakoniec, pri vydávaní knižiek aj ja potrebujem. Ide o pocit z doby, v ktorej sa všetko medializuje. Viem si predstaviť, že aj eventuálny koniec sveta by mohol byť predmetom reklamnej kampane. Ja tento svet neodsudzujem, i on môže mať svoju kultúru a podiel na humanizácii sveta. Len neviem, či je to znak vývoja alebo degenerácie. Preto som napísal niekoľko polemických básní, aby som si ozrejmil, ako to vlastne je.“ (Daniel Hevier v rozhovore pre denník SME, 24. 10. 1996)