„Keď bol môj debut Motýlí kolotoč zbierkou v pravom zmysle slova, t.j. pozbieraním básní napísaných v šťastných chvíľach improvizácie a skúšania slovného materiálu, knižku S otcom v záhrade som už vedome písal ako knihu poézie. Je v nej silný racionalistický prvok, čo mi neskôr vyčítala aj kritika. Pamätám si, ako som domov nosil encyklopédie a čerpal z nich výrazivo, ktorým som obohacoval chudobný slovník slovenskej lyriky. Takto vznikla napríklad báseň Štúdium vína. Do zbierky som vpustil široký, epický verš, z básní-obrázkov sa stali básne-príbehy. Pokúsil som sa vniesť do textu rytmus chôdze (v básni Roháče to bol autentický rytmus kráčajúceho po horninách týchto vrchov). Kritik napísal, že som poeta natus, ale že chcem byť aj poetom doctus. V druhej zbierke sa tento rozpor zdal byť vyhrotený a v jednom básnikovi ťažko realizovateľný, ale neskoršie moje knihy tento hrot otupili. A tento prístup po rokoch vyplával v tkanive prózy Knihy, ktorá sa stane. Záľuba v enumerácií faktov, javov, udalostí a skutočností mala základ v Záhrade.“ Daniel Hevier